Marek Lukačovič

„Od súcitu a akceptácie – až po agresiu a hnev“

Tak by sa dalo stručne zhrnúť spektrum emócií, ktoré hnutie LGBTI+ vyvoláva naprieč svetom, nielen na Slovensku.

Téma je to veľmi komplikovaná, výbušná a ľudia sa dokážu pri nej naštartovať do iracionálne turbulentných emócií, ktoré im následne bránia vnímať ľudskosť. Ľudia pri emóciách zdivejú – všimnite si slovenskú politiku ako hrá na emócie a ako zdivela za posledné roky. Už je to skôr štekot ako dialóg.

Dnes buď s nejakou skupinou a témou bezvýhradne súhlasíš, alebo si v očiach tej skupiny nepriateľ. Dialóg a polemika už neexistujú.

Preto som aj váhal, či sa mám vyjadriť k hnutiu LGBTI+ … za to sa totiž dokáže zničiť kariéra a reputácia. Napriek tomu to skúsim, pretože nemám zlý úmysel. Naopak, záleží mi na spoločenskej kohézii (sociálne lepidlo, ktoré by malo držať národ pokope).

Najskôr predostriem základné tézy môjho premýšľania, z ktorých vychádzam:

• V 21. storočí by sa už nikto nemal cítiť previnilo, menejcenne, zahanbene, či odsúdeniahodne za to ako sa narodil.
• Každý človek je iný – nie sme naklonované jednoliate bytosti. Tá pestrosť je naša kolektívna sila a krása. Týka sa to nielen tela, ale i sociálnych skupín a bohatého vnútorného psychického sveta.
• Nikto nemôže za to ako sa narodí – veľký, malý, široký, tmavý, bledý, slepý, hluchý, bezruký, imobilný, chudobný, bohatý, krásny, škaredý.
• Niekto sa narodí do akceptujúcej a milujúcej rodiny, niekto také šťastie nemá a jeho / jej vývin je poznačený odmietaním a následnou nízkou sebahodnotou, nízkym sebavedomím.
• Niekto sa narodí tak, že počas dospievania cíti fyzickú i psychickú náklonnosť k opačnému pohlaviu a niekto k rovnakému pohlaviu, prípadne k obom pohlaviam.
• Každý človek chce byť od svojej ľudskej podstaty akceptovaný a milovaný – všetci to hľadáme a veľa krát sa v živote emočne popálime, než to nájdeme (ak vôbec).
• Väčšina ľudí vo svojom okolí (rodina / kamaráti) pozná gaya, bisexuála, lesbu.

V skratke: nikto nemôže za to AKO sa narodí, avšak každý človek chce zažiť lásku.

A teraz k mojej kritike a jej argumentácii

Médiá a verejnosť často označujú hnutie LGBTI+ ako jeden celok. Na prvý pohľad sa zdá logické spojiť gayov, lesby, bisexuálov, transexuálov, intersexuálov a iných, do jednej skupiny, ktorá má spoločný menovateľ: sexualitu + rodová identita + odmietanie majoritou.

Avšak z psychologického a sociálneho hľadiska je táto generalizácia prinajmenšom problematická. Ide totiž o viacero samostatných hnutí, ktoré majú svoje špecifiká, prežívajú rôzne výzvy a trápia ich iné problémy a iné vnímanie spoločnosťou. Sú to odlišné svety pod jednou skratkou. Každý z tých písmen, žije iný príbeh.

Napríklad: Pre lesby je ľahšie sa držať za ruky na verejnosti, gayovia riskujú podobným aktom bitku. Gayovia čelia stereotypom ohľadne ich maskulinity, alebo zženštilosti a promiskuity. Lesby sa stretávajú s kultúrnymi tlakmi na materstvo a fetišizáciou. Bisexuáli bojujú s nepochopením na oboch frontoch (u homosexuálov i heterosexuálov). Príkladov a problémov sú tisíce.

Väčšina ľudí vo svojej podstate nemá problém s LGB, pretože vo svojej rodine / okruhu kamarátov, či kamarátiek niekoho takého poznajú a nemajú s nimi konflikty.

Avšak, keď sa do tohto mixu pridá „T“ – transsexualita – situácia sa dramaticky mení. Okolo transsexuality je neuveriteľné množstvo kontroverzií a výbušných emócií.

Pre mnohých ľudí je koncept transexuality podstate ťažšie uchopiteľný a tažšie prijateľný v porovnaní s homosexualitou, či bisexualitou. Zatiaľ čo väčšina populácie má nekonfliktné skúsenosti s gaymi, lesbami a bisexuálmi a akceptuje ich existenciu, téma transexuality vyvoláva silné negatívne reakcie. A tieto reakcie sa zosilňujú, ak je táto problematika (alebo to čo je vnímané ako „ideológia“) promovaná na školách maloletým.

Práve tu leží jadro problému: umelé spojenie týchto rozdielnych hnutí pod jednu strechu + masívny až kontraproduktívny tlak na promovanie / propagovanie tejto témy na všetkých frontoch a všetkých kanáloch, dokonca maloletým.

Väčšine ľudí nevadí ak je niekto gay, lesba, či bisexuál (zdroj , zdroj). Trúfam si povedať, že sa riadia heslom: Nech si každý človek robí čo chce, pokiaľ tým nikomu neubližuje, nikoho neohrozuje a na nikom neparazituje.

Avšak ľuďom prekáža (z rôznych komplikovaných dôvodov) koncept transsexuality a hlavne, ak sa bezbreho propaguje maloletým: napríklad v USA, Kanade a UK sa môžu podávať blokátori puberty 12 ročným deťom, pretože si dieťa myslí, že je opačného pohlavia (téma transsexuality). Odkaz na kritickú 400 stranovú štúdiu z mája 2025: zdroj.

To čo sa snažím povedať je, že:

väčšina spoločnosti je relatívne akceptujúca ku gayom, lesbám, bisexuálom. Avšak keďže sa umelo tieto hnutia spájajú do jednej nálepky a pricapne sa k nim T (transexuáli) a k tomu ďalšie iné písmená

+

sa následne tlačí na masívne propagovanie pod rúškom tolerancie, tak vo výsledku to vedie ku kontraproduktívnym javom, kedy ľudia odmietnu akúkoľvek inakosť.

Čo s tým?

Možno by bolo užitočné

1. Rozpoznať odlišnosti: L, G, B komunity majú vzájomne odlišné životné štýly, rôzne potreby a výzvy. V porovnaní s T výrazne odlišné.
2. Individuálny prístup: Každá skupina potrebuje vlastnú stratégiu na dosiahnutie akceptácie.
3. Postupnosť: Možno by bolo efektívnejšie dosiahnuť plnú akceptáciu L, G, B komunít skôr, než sa pustiť do komplexnejších a ťažšie pochopiteľných i ťažšie akceptovateľných otázok transgenderizmu
4. Dialóg namiesto konfrontácie: Mali by sa rešpektovať obavy majority spoločnosti a mali by sa hľadať kompromisy namiesto štýlu „ak nesúhlasíš, tak si transfób a homofób“.

Tento blog nemyslím v zlom. Vraciam sa k tézam na začiatku: Nikto by sa nemal cítiť previnilo, či menejcenne za to ako sa narodí. Mali by sme byť akceptujúci.

Avšak mali by sme sa ako spoločnosť zamyslieť (bez hádok), či niektoré prúdy nie sú vo svojej stratégii…. kontraproduktívne.
Ak sa niekto (nielen) v týchto otázkach trápi, prípadne pociťuje problémy, ktorého ho / ju obmedzujú v osobnom a pracovnom živote, nie je žiadnou hanbou sa o tom porozprávať so psychológom.