Marek Lukačovič

KEBYŽE JE JEDNOU Z DISCIPLÍN NA OLYMPIÁDE: SEBA-BIČOVANIE, SLOVENSKO BY PRAVIDELNE AŠPIROVALO NA MEDAILY.

Možno ste si všimli, že je našim národným športom o sebe premýšľať skôr v rovine toho ako veci nefungujú, ako je tu zle, aká nepekná zažitá minulosť, prítomnosť i očakávaná temná budúcnosť. Pričom to premýšľanie je namočené v emócii zdieľaného kolektívneho pohoršenia a hanby, až to začína byť únavné a otravné.

Sebareflexia a sebakritika je nepochybne dôležitá, ale nemala by vychádzať z podnetov, ktoré sú vytrhnuté z kontextu.

Napríklad posledné mesiace niektorí politici a niektoré médiá do éteru tvrdia, že: „deti na Slovensku hlúpnu!“ ; „testovanie dopadlo fiaskom!“, „deti zo Slovenska padajú v PISA testoch!“ (PISA testy – reprezentatívne medzinárodné porovnanie 15 ročných žiakov zo všetkých druhoch škôl z matematickej, čitateľskej a prírodovednej gramotnosti). Pričom potom nasleduje oprávnené kolektívne pohoršenie, keďže všetci chceme, aby sa našim deťom – budúcnosti – darilo a mohli sme sa spoľahnúť na vyspelých a zodpovedných členov spoločenstva, v ktorom žijeme a budeme starnúť.

Deti na Slovensku nepochybne klesajú v meranej úrovni. Napríklad sú v roku 2022 v daných testoch výrazne slabšie než v roku 2018. Avšak už sa nepovie to B, tá druhá strana mince. Že nejde iba o „slovenský problém slovenského školstva“, ale že ide o problém doby – kedy v priemere všetky deti OECD poklesli o 15pb v matematickej gramotnosti a o 11pb v čitateľskej gramotnosti. Už sa nepovie, že podobne, alebo horšie v testoch dopadli: Nemci, Francúzi, Fíni, Holanďania, Švédi, Nóri, Islanďania, Poliaci, Belgičania, Taliani, Kanaďania. Ich deti sú produkt slovenského školstva, že tak dopadli? Nie.

Nejde o slovenský problém, ale problém doby, respektíve príklad toho, keď biologická & psychologická & sociálna evolúcia nestíhajú technologickej evolúcii. Kedy sa nestíhame ako ľudia (a naše deti) adaptovať na rýchlo sa meniaci svet, ktorý sa stále viac a viac digitalizuje, zrýchľuje i invazívne zasahuje do nielen rozvíjajúcej sa psychiky ľudí. Písal som o tom napríklad tu.

Ťažko určiť kauzálnu súvislosť v tak komplexných javoch, avšak napríklad Fíni sa rozhodli obmedziť smartfóny na školách. Austrália dokonca zakazuje sociálne siete ľuďom mladším ako 16 rokov. Holandsko už zákaz má. Grécko ide tiež touto cestou. Taliansko mobily na školách zakazuje tiež. Španieli sa na to pripravujú.

Prečo? Nuž nielen UNESCO, ale hlavne odborné štúdie a systematické prehľady naznačujú, že ľudský mozog a ľudská psychika sa potrebujú rozvíjať v stimulujúcom a akceptujúcom prostredí, v ktorom môžu deti aktívne participovať a skúšať svoje možnosti a hranice. Avšak ak sú deti prehnane vystavené smartfónom, na ktorých je ich interakcia iba pasívnym konzumom digitálneho a často stupídneho obsahu, tak psychický potenciál nemusí naplno rozkvitnúť. Kapitán múdrosti by povedal, že „ľudia otupjevjavajú“.

Snažím sa poukázať na to, že síce padáme – a áno poďme s tým niečo robiť, len sa prosím nebičujme, že „iba na Slovensku je zle“. Ide o širší problém doby technologickej a digitálnej revolúcie, na ktorú sa ľudstvo ťažšie adaptuje. Už máme ako ľudstvo skúsenosť so sociálnymi sieťami a vedľajšími bonusmi, ktoré priniesli (závislosť, šírenie nenávisti, šírenie neprávd, kyberšikana, ovplyvňovanie verejnej mienky, degradácia politiky do statusov).

Takže sa prosím nebičujme tým, že sme „zase raz najhorší“ a skúsme konštruktívne pridať ruku k dielu. Môžeme začať každý od seba, že sa zamyslíme či slúži technológia viac nám, alebo už počas dňa skôr slúžime my technológii. Každý z nás by sa mal zamyslieť nad množstvom a kvalitou digitálneho obsahu, ktorým kŕmi svoju psychiku a psychiku svojich detí. Naozaj potrebujete sledovať tých influencerov? Naozaj potrebujete mať zakliknuté rôzne stránky, ktorá Vás kŕmia primitívnym a zbytočným obsahom?

Týmto treba oceniť kroky Ministerstva školstva Slovenskej Republiky, ktoré rozhodlo o určitej regulácii mobilov a obdobných zariadení na základných školách. Aneb… ide o užitočné technológie, len sa nimi nemôžeme nechať od detstva pohltiť, inak sa zo zodpovedných aktérov staneme nezodpovední pasívni konzumenti. A to nie je budúcnosť, ktorú by sme mali podporovať.